stiahnite si brožúru v PDF

Stav sveta

Svet dokážeme meniť, usmerňovať alebo pretvárať iba vtedy, ak budeme poznať skutočný stav, v ktorom sa nachádza a dôvody, ktoré k tomu stavu viedli.

Nerobme si žiadne ilúzie, stav dnešného sveta je neutešený v mnohých oblastiach ľudského bytia. Tridsať šťastných rokov kapitalizmu skončilo niekedy v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. V tomto období mal kapitalizmus ešte ľudskú tvár, v Európe prevládal sociálny štát založený na rozumnej dohode medzi pracujúcimi a zamestnávateľmi, čo pramenilo z ťažkých skúseností z vojny, existencie socialistického bloku a silného postavenia odborov.

Všetko sa zmenilo nástupom pravicových neoliberálnych princípov reprezentovaných najmä politikmi ako Ronald Reagan alebo Margaret Thatcherová. Postupnú likvidáciu sociálneho štátu znásobila postupujúca globalizácia, rozpad Východného bloku, ako aj kompromisná politika tradičných európskych sociálnych demokracií. Významne k tomu prispelo presúvanie daňového zaťaženia na plecia obyčajných zamestnancov – podiel bohatých na platení daní klesol, zatiaľ čo podiel vybratých daní od zamestnancov (pri stagnácii platov) stúpol.

Tak svet dospel do dnešnej podoby, ktorú výstižne charakterizuje český sociológ Jan Keller vo svojej knihe „Tri sociálne svety“. Prechádzame zo spoločnosti obyčajnej (prirodzenej) nerovnosti do spoločnosti absolútnej sociálnej, ekonomickej a politickej nesúmeriteľnosti. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta! Spoločnosť sa rozdelila na tri samostatné svety. S príslušníkmi absolútnej mocenskej a majetkovej elity sa ani nie je možné stretnúť. Verejne známa je iba pomocná elita - ľudia v politike, ekonomike, v manažérskych funkciách, v médiách, ktorí vykonávajú príkazy skutočnej elity. Na druhej strane sú spoločensky vylúčení, vykonávajúci podradné práce, alebo nepracujúci vôbec. (napríklad vo Francúzsku títo tvoria 20% spoločnosti, zatiaľ čo elita 1 - 2 % spoločnosti). Medzi elitou a spoločensky vylúčenými sa nachádza stredná trieda, ktorá by mala stabilizovať celú spoločnosť. V posledných desaťročiach príjmy strednej triedy nerastú, skôr klesajú a jej zadĺženosť rastie. A čoraz viac príslušníkov strednej vrstvy sa prepadá medzi spoločensky vylúčených.

Stav Slovenska

Slovensko nebolo nijako ušetrené vývoja popísaného v I. časti, aj keď celý proces prebehol v špecifických podmienkach a za relatívne krátke obdobie od novembra 1989 do dnešnej doby. Treba si uvedomiť, že pádom východného socialistického bloku si svetový kapitalizmus len oddialil krízu, v ktorej sa dnes nachádza. Otvorili sa mu nové trhy, získal u nás lacnú a kvalifikovanú pracovnú silu, západné firmy získali kontrolu nad prosperujúcimi firmami a tie, ktoré mohli byť pre ne konkurenciou, boli zlikvidované. Upadlo aj naše poľnohospodárstvo, ktoré nebolo schopné konkurovať lacnej a výdatne dotovanej zahraničnej produkcii. Jednoducho povedané, boli sme začlenení do západného hospodárskeho systému ako ekonomický protektorát a stali sme sa perifériou centra.

Napriek tomu, že u nás majetkové rozdiely ešte nedosiahli také obludné rozmery ako vo „vyspelom svete“, trend je taký istý a sociálna štruktúra spoločnosti je v podstate taká istá. Máme elitu, máme akú takú strednú vrstvu a máme aj spoločensky a sociálne vylúčených (hladové doliny s množstvom rezignovaných ľudí prakticky vylúčených z trhu práce varujú).

Čo sa deje a kto to spôsobil

V 70. rokoch minulého storočia došlo vo svete k deregulácii bankovníctva a finančných služieb a následne na to peniaze stratili svoju základnú funkciu - slúžiť reálnej ekonomike. Finančné služby prevzali v ekonomike hlavnú úlohu a vzniklo svetové finančné kasíno jemne nazývané finančné trhy. Obrovská suma fiktívnych peňazí vytvorených nie výrobnými firmami, ale bankami s pomocou centrálnych bánk obieha svetom úplne mimo reálnu ekonomiku, nafukuje jednu finančnú bublinu za druhou a deformuje reálne ceny produktov.

Od osemdesiatych rokov minulého storočia veľké finančné skupiny skupujú podniky, aby ich po tzv. zoštíhlení a krátkodobom náraste cien akcií okamžite predali ďalej, čím je upredňostňovaný rýchly zisk pred dlhodobou podnikateľskou stratégiou. Absolútna deregulácia, alebo pseudoregulácia umožnila vznik nových finančných nástrojov, hlavne tzv. derivátov, prípadne ďalších zložitých štrukturovaných finančných produktov. Do nich sa prevádzali a prevádzajú najmä zlé a vysoko rizikové úvery poskytnuté bankami a v podobe cenných papierov sa predávajú ďalej aj niekoľkokrát za sebou, takže už nikto nevníma, aký reálny produkt stál na ich začiatku a aká je ich skutočná hodnota. Finančná kríza odhalila, aký to bol hazard a pyramídová hra. Hra, v ktorej neprehrávajú hráči, ale obyčajní ľudia. Finančná elita, t.j. majitelia bánk a veľkých finančných domov na nich preniesli všetky dlhy. Politici sa stali služobníkmi finančnej elity a aby udržali zmier, prevzali jej dlhy na štát.

Ak k tomuto prirátame extrémne zadĺženie podnikov, fyzických osôb, celých rodín, ba aj štátov, vidíme neutešený obraz života na dlh, pričom dlh už narazil na svoje hranice. Výsledkom je amorálny svet, v ktorom „ľudia platia za krízu a bankári sa smejú“, ako nedávno napísal denník Le Monde. Svet, v ktorom sa bremeno krízy jestvujúceho spoločenského systému prenáša na slabých a bezmocných. Svet, v ktorom sa siaha na ťažko vybojované sociálne práva, škrtajú sa solidárne fondy, obmedzuje sa zdravotná starostlivosť a na druhej strane sa vynakladajú obrovské čiastky na vojenské dobrodružstvá v záujme kapitálu, oficiálne v záujme slobody a demokracie.

Čo chceme

Každý deň sme z rôznych strán a hlavne zo strany tzv. mienkotvorných médií a neomylných pravicových think-tankov, za ktorými stoja finančné skupiny, vystavení náporu neoliberálnej propagandy založenej na nekonečnom opakovaní niekoľkých poučiek, o ktorých sa nesmie pochybovať. Pripomeňme si aspoň niektoré: trh vždy všetko najlepšie vyrieši, štát je najhorší vlastník, daň je trest za úspech, globalizácia je požehnaním pre ľudstvo, čo pravica našetrí, ľavica rozhádže. Nezmysly ako „nálady trhov, „odporúčania trhov“ alebo „znepokojenie trhov“ sú vydávané div nie za prírodné zákony. A pritom ide len o nenažranosť finančníkov schopných zarábať hoci aj na krachu celých štátov, kam navyše tieto štáty oni sami vmanipulovali. Pridajme k tomu adoráciu HDP ako meradla rastu (môže v konečnom svete pokračovať neohraničený rast?), nedotknuteľné právo na ničím neohraničený zisk, chorobne ponímaná nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, vraj racionálne konanie aktérov trhu atď. Vo vymenovávaní týchto bludov a mýtov kapitalizmu by sme mohli pokračovať ešte dlho.

Znižovanie daní pre korporácie spôsobuje nedostatok zdrojov v rozpočte. Nadbytok kapitálu v rukách pár jedincov hľadá neustále nový priestor na generovanie rastu ziskov, ktorý našiel práve v privatizácii vyhladovaného verejného sektora. Najprv sme mohli vidieť privatizáciu energetiky a dôchodkov, v podobe vzniku druhého piliera (po anglicky: privatization of social security), následne sa finančné skupiny zahryzli do zdravotníctva (v ktorom absurdne vymysleli zisk z rozdeľovania verejných zdrojov vo forme zdravotných poisťovní) a postupne hrozí aj spoplatnenie školstva. Naša krajina tak prechádza z extrému, v ktorom bolo všetko vlastnené verejným sektorom do extrému, v ktorom bude všetko vlastníctvo v rukách pár jednotlivcov alebo skupín. Zmyslom existencie bežného občana sa pomaly stáva celoživotné splácanie dlhov - hypotéky na byt, lízingu na auto, či pôžičky na štúdium a následne povinných platieb za celý rad nevyhnutných zdravotných a sociálnych pripoistení a poplatkov.

Spolu s privatizáciou verejného sektora môžeme sledovať aj neustály tlak na zmeny v pracovno-právnych vzťahoch. V modernej spoločnosti služieb predstavujú mzdy najväčšiu časť nákladov firiem, ktorú sa snažia neustále znižovať. Manažment firiem už nemá záujem o dlhodobý zamestnanecký vzťah, ale preferuje dodavateľskú formu živnosti, pri ktorej neplatí odvody ani neexistuje výpovedná lehota. Riziko podnikania sa tak prenáša na pracovníka, ktorý stráca akékoľvek istoty. Náklady na mzdu sú porovnávané z hľadiska konkurencieschopnosti s nákladmi v rozvojových krajinách.

Stačilo, chceme dokázať, že

INÝ SVET JE MOŽNÝ

Musíme sa o to pokúsiť preto, lebo model spoločenského zriadenia predstavovaný ako jedine možný a prinášajúci všeobecné blaho, a to kapitalizmus neoliberálneho typu, už v súčasnosti prešľapuje na mieste a borí sa stále s väčšími rozpormi a protikladmi. Na to, aby sme sa pohli z miesta a nabrali nový kurz, potrebujeme v štáte zásadné zmeny, aby štát slúžil všetkým. Na akých princípoch má byť založený a aký má byť jeho základný rámec?

Jeho prvým a najzákladnejším princípom a cieľom musí byť spravodlivosť. Štát, ktorý neslúži všetkým, je nehumánny. Všetci sa svojou prácou podieľame na tvorbe celospoločenského bohatstva, na vytvorených majetkových a iných hodnotách. Tieto si však nemôže privlastňovať len elita oddelená od zvyšku spoločnosti, ale musia byť rozdeľované spravodlivo podľa skutočných zásluh jednotlivcov na ich vytváraní. V žiadnom prípade nehovoríme o rovnostárstve, ale určite je nespravodlivé, ak manažér firmy má mesačný plat 200 krát prevyšujúci ročný zárobok bežného zamestnanca (nehovoriac o príjmoch vlastníkov), alebo keď 35 ročný hráč golfu nahonobil majetok 1 miliardu dolárov a učiteľ pred dôchodkom žije od výplaty k výplate. Nespravodlivosť ľudí demotivuje a berie im nádej na šťastný život.

Ďalším princípom je solidarita. Nejde o solidaritu s príživníkmi, ale najmä o solidaritu medzigeneračnú (spravodlivý dôchodkový systém v prospech starých, ale aj podpora bývania a zakladania rodín v prospech mladých) a solidaritu s tými, ktorí sa nie vlastnou vinou nedokážu o seba postarať (hendikepovaní), prípadne sa dostali do ťažkej životnej situácie z dôvodu hospodárskej krízy alebo iných objektívnych dôvodov.

Základom príjmu každého jednotlivca musí byť práca, či už ide o fyzickú prácu robotníka, roľníka, alebo prácu vedca, učiteľa, lekára, umelca alebo profesionálneho športovca. V žiadnom prípade nie je možné pripustiť príjmy a bohatnutie zo špekulácie, ako to v extrémnej podobe vidíme v súčasnosti na finančných trhoch, ani iné formy parazitovania na spoločnosti.

Človek nemôže existovať izolovane ako osamotený jedinec, prežiť môže len v spolužití s ostatnými členmi ľudskej spoločnosti. Vzťahy medzi nimi musia byť upravené jasnými pravidlami efektívne vynútiteľnými štátnou mocou. Chceme fungujúci právny štát, ktorý bude schopný zabezpečiť vynútiteľnosť práva, ochranu života a bezpečnosť svojich občanov.

Ekonomika musí slúžiť človeku a nie človek ekonomike. Uctievanie neobmedzeného zisku a voľného trhu vedie k drancovaniu neobnoviteľných prírodných zdrojov, ničí tradičné kultúrne a morálne štandardy, ktoré sú nahrádzané štandardami konzumného myslenia, čo vedie ku kultúrnej a intelektuálnej degradácii ľudí. Preto je potrebné vyvážené zastúpenie všetkých foriem vlastníctva, t.j. štátneho, družstevného (zamestnaneckého) a súkromného. Požadujeme neprivatizovať prírodné zdroje, strategické odvetvia, zdravie, vzdelanie a zabezpečenie v starobe, ako aj nedovoliť vlastniť pôdu zahraničným osobám. Človek nesmie byť nevoľníkom v rukách zamestnávateľa. Kvalitné pracovné výsledky sa rodia v pohode a istote a nie v strese, neistote a neobmedzených nadčasoch.

Je bezpodmienečne nutné obnoviť princíp suverenity národného štátu. Ak nám majú vládnuť nadnárodné korporácie, je zbytočné chodiť k volebným urnám, pretože celá zastupiteľská demokracia sa stáva fraškou. Predpokladom uvedenej suverenity je aj zabezpečenie územnej nedotknuteľnosti štátu. Ďalším predpokladom je štátne vlastníctvo prírodných zdrojov a strategických odvetví, ako aj podpora domácich podnikateľov, pretože národ charakterizuje nielen kultúra a história, ale aj jeho ekonomika.

Podpora poľnohospodárstva je nutná z hľadiska zabezpečenia potravinovej sebestačnosti štátu formou zdravých produktov, ako aj z hľadiska plnenia krajinotvornej funkcie poľnohospodárstva a zamestnanosti ľudí. S tým úzko súvisí ochrana prírody v najširšom slova zmysle.

Popri ochrane obývaného teritória a potravinovej sebestačnosti je tretím nutným predpokladom prežitia každej sociálnej a etnickej skupiny zabezpečenie jej reprodukcie. To znamená podporu zakladania rodín najmä podporou bytovej výstavby formou viaczdrojového financovania a ochrana tradičnej rodiny ako základného stavebného kameňa spoločnosti.

Štát musí chrániť a podporovať kultúru a vzdelanie. Myslíme tým kultúru v najširšom zmysle ako spôsob života spoločnosti až po jednotlivé odvetvia kultúry. Vzdelanie musí byť prístupné všetkým a bezplatné. Mladý človek nemôže už zo školy vstupovať do života zadlžený, keďže ho čakajú nemalé výdavky na založenie a zabezpečenie rodiny.

Sloboda prejavu je deformovaná hlavne súkromným vlastníctvom médií a závislosťou verejnoprávnych médií od politickej moci. Všetky súkromné médiá u nás kráčajú v jednotnej ideologickej línií presadzovania neoliberalizmu. A verejnoprávne médiá idú v ich stopách. Chceme zabezpečiť výrazné odlíšenie ich profilu od komerčných médií a nezávislosť od momentálnej politickej moci. Cez ne sa musia ku každému dostať objektívne informácie o svete a o našich životoch, pretože lož a primitívna propagande je všade okolo nás. Poznanie pravdy je nevyhnutným predpokladom následných správnych riešení v prospech spoločnosti.

Ako to môžeme dosiahnuť?