MUDr. Irina Šebová, č. 2

Narodila sa v rodine lekára a zdravotnej sestry. Po ukončení Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa rozhodla pre prácu vysokoškolskej pedagogičky, ktorá spájala v sebe prácu učiteľa a lekára klinického odboru, v jej prípade v ušno-nosovo-krčnom odbore. Atestovala z otorinolaryngológie a absolvovala externú ašpirantúru na ORL klinike Martina Luthera v Halle-Wittenbergu (SRN). Dnes má dvoch dospelých synov a stará sa o rehabilitáciu hlasu, dýchania a čuchu väčšinou u onkologických pacientov.

Po roku 1989 dúfala v rozvoj občianskej spoločnosti s právom na rôznorodosť názorov, ako učiteľka v otvorenosť spoločnosti s možnosťou poznávať svet globálne, ako lekárka v rozvoj stagnujúceho slovenského zdravotníctva, ktoré bolo síce solidárne a dostupné, ale chýbala mu kvalita.
V roku 2002 sa rozhodla v parlamentných voľbách na kandidátke SDĽ pozdvihnúť svoj hlas za zjednotenie ľavicových síl a za zachovanie solidárneho, dostupného a kvalitného zdravotníctva. V roku 2006 verejne kritizovala ako členka štrajkového výboru vtedajšie pomery v zdravotníctve vedenom ministrom Zajacom.

Prečo je v politike dnes?

„Je potrebné byť súčasťou celospoločenskej diskusie o sociálnom systéme tohto štátu. Nebyť angažovaného vystúpenia Lekárskeho odborového zväzu v posledných mesiacoch sme o krok bližšie k privatizácii zdravotníckych zariadení v spoločnosti, kde je legálne tvoriť z verejných zdrojov zisk.
Ako lekárka som konfrontovaná s rozpadom slovenského zdravotníctva. Už nechýba len kvalita - doterajšie politické kabinety sa podpísali aj na deštrukcii jeho dostupnosti a začínajú spochybňovať aj jeho solidárny princíp. Pacient sa  teoreticky mení na klienta, zdravie na tovar.
Ako učiteľka som svedkom úpadku postavenia učiteľa. Hovoriť o občianskej spoločnosti na Slovensku sa dá len v teoretickej rovine, ľudia sú sklamaní a prestávajú veriť politikom. Bežným názorom je, že niet koho voliť.

Tak ako vraciam hlas mojim pacientom, chcem ho vrátiť aj občiankam a občanom v rámci rozvíjajúcej sa občianskej spoločnosti, pacientkam a pacientom, ktorí sa cielene skladajú za účelom fungovania zdravotníctva pre svoje potreby, stavovským a profesijným organizáciám, ktoré sú politikmi napádané vo verejnom živote a následne ignorované pri tvorbe účelových politických systémových koncepcií.
Som na strane ľavicovej politiky, ktorá podporuje súdržnosť spoločnosti a jej sociálne istoty, ku ktorým starostlivosť o zdravie patrí. Uchádzam sa o podporu voličov a ponúkam im  za ich hlas ten môj - vo verejnom priestore.“

Čo by chcela zmeniť?

„Je potrebné zo strany štátu vypracovať koncepciu dlhodobo udržateľného rozvoja zdravotníctva na základe celospoločenského konsenzu záväznú pre politikov bez ohľadu na ich orientáciu. Politici nie sú garanciou zmysluplných zdravotníckych reforiem bez účasti verejnosti a odborníkov, o čom svedčí minimálne osem takýchto politicky presadených neúspešných koncepcií v SR.  Verejné zdroje nesmú byť vo vyspelej krajine predmetom vytvárania zisku. Európske zdravotníctvo súčasnosti je zásadne postavené na princípe solidarity, má byť dostupné a kvalitné.
Na Slovensku sa ministerstvo zdravotníctva priebežne zbavuje zodpovednosti za rezort, nepracuje na regulačných systémoch, neexistuje dostatočný zber dát o zdravotnom stave obyvateľstva, SR dlhodobo nepublikuje na nadnárodných fórach požadované informácie, absentuje systém národných diagnostických a liečebných postupov, koncepcia bezpečnosti pacienta, medicína a riadenie založené na dôkazoch, koncepčná starostlivosť o materiálne a ľudské zdroje a ich kontinuálna výchova a vzdelávanie.
Pacient nie je v strede záujmu systému, stúpa jeho dezinformovanosť spolu s nárokmi na jeho finančnú spoluúčasť – či už v doplatkoch na lieky alebo pri zaobstarávaní potrebných zdravotníckych služieb. Pritom zdravie je základným ľudským právom garantovaným Ústavou SR.“